On Yours Wings part. 2

20. června 2012 v 13:36 | Mia ;) |  Moje Fanfiction
Ak máte niekoho milovať tak to asi budem ja ... Áno čítate správne Po dvoch týždňoch takmer nespania a niekoľkých mesiacoch bez nápadov vám sem konečne dávam druhú trochu kratšiu kapitolu OYW. Tak v tejto kapitole bude trochu viac opisov a možno jedno prekvapenie ;)



2. Kapitola

Čo sa vlastne stalo??


Tie slová mi stále zneli v hlave. "Letím s tebou." Povedal to tak rozhodne. V očiach sa mu nezachvel ani náznak pochybnosti. A tie vlasy. Urobil to pre mňa? Jedine. Len som naňho pozerala a ani som si neuvedomila, že mám pootvorené ústa. Pozrela som sa na Safera. Podľa jeho pohľadu som zistila, že nesúhlasí s tým aby jeho jazdec išiel z úplným vyvrheľom ale musel ho podporiť a letieť s ním kamkoľvek. Ako som Safera poznala, nemal ma moc rád. A vlastne ma ani nemal mať prečo rád. "Branwen! Počúvaš ma?!" odrazu na mňa Haal zakričal. Strhla som pohľad zo Safera a pozrela som na Haala. Bol oveľa bližšie ako predtým. Nevidela som, že by sa pohol. Behala som pohľadom z Bahula na Safera a potom na Haala. "Tak čo? Letíme?" opýtal sa ma. Pozrela som na Bahula. Asi pochopil. Chcela som Haalovi povedať toľko vecí. Nemôžem. V hlave sa mi omieľalo- Nesmieš to robiť. Zákon káže jasne. NESMIEŠ sa s ním rozprávať- Sklonila som hlavu. "Bahul. Prosím." Pozrela som sa naňho a vyskočila som do sedla. Tento krát ma konečne počúvol. Vzlietol a ja som sa... asi posledný krát pozrela na svoju milovanú dedinu. Obzrela som sa a videla som ako Safer ťazkopádne vzlieta zo zeme. Myslel to vážne. Letí so mnou. "Vysvetlíš mi, prečo sa so mnou nerozprávaš?" opýtala som sa Bahula, práve vtedy ako sme leteli nad jazerom Galerana. V jazere Galerana žili jediné druhy vodných vtákov. Keď plachtili pod vodou vyzeralo to akoby nehýbali krídlami. Raz keď sme sa boli preletieť ako "deti" leteli sme sem omylom. Našli sme malého vtáčika pod stromom pri jazere. Mama ho vyhodila z hniezda, pretože bol najslabší. On to našťastie prežil a my sme sa s Bahulom oň starali kým nebol schopný prejsť do vody. ´Myslím, že si ho pomenovala Squan.´ úsmevne zaspomínal Bahul. Prikývla som a ľahla som si na jeho krk. Všetky tie spomienky čo sme tu zažili.

Leteli sme takmer hodinu keď sme sa dostali na kraj ostrova. Alebo presnejšie ešte pred kraj na jednu čistinu kde sa dalo pristáť. "Pozri na Safera. Už nevládze. Musíme pristáť." Obzrela som sa dozadu. Bahul sa potichu zasmial a hladko pristál na jednej čistine. Bahulove pristátie bolo úplne hladké pretože lietal častejšie ako Safer, ktorý to moc neobľuboval. Safer dosadol ťažkopádne a vôbec nie elegantne ako sa na draka jeho druhu patrí. Myslím, že som videla hore nejakú budovu tak sa tam idem pozrieť. "Bahul zostaň tu. Ja sa idem pozrieť tamto." Položila som mu ruku na krk a pošepla som mu do ucha. Prikývol. ´ Ja sa postarám o týchto dvoch.´ prikývol a hodil dlhým chvostom, keď Haal zoskakoval. Mala som na sebe dlhý zelený plášť a vyhodila som si na hlavu kapucňu. Ticho ako tieň som sa odplížila z čistiny a zamierila som do hôr. Les sa zvažoval do kopca a ja som sa predierala pomedzi husté stromy. Čím som išla vyššie tým sa stromy znižovali. Až som sa dostala na vrchol kopca. Zospodu to vôbec nevyzeralo tak ako navrchu. Hore bol nádherný výhľad a bol celkom bez akýchkoľvek stromov. Sadla som si na kraj skaly a sledovala dianie okolo. Vtáky nadprirodzených veľkostí lietali okolo. Jeden veľký zvláštny vták si sadol niekoľko metrov odo mňa. Jeho perie bolo striebristosivé a pazúry, zobák a oči mal nádherne čierne. Na perí sa mu ligotali kvapky vody. Musel lietať vo veľkých výškach. Dravec odrazu krídla roztvoril a boli na neuverenie obrovské. Zrazu svoje uhľovočierne oči uprel na mňa. Klesla som pohľadom akoby som ukazovala svoju podriadenosť. Vták odrazu vzlietol a priletel bližšie. Poriadne som sa mu pozrela do čiernych očí. Upieral ich na mňa a ja som vedela, že som tie oči už niekedy videla. Zrazu si vták otriasol perie a začal žiariť. Okolo neho sa rozprestierala biela až bielo-modrá žiara. Od toľkého svetla som zavrela oči a zakryla som si ich rukou. Opäť som ucítila, že žiara prestala. Pozrela som sa a vták nikde. Namiesto toho som cítila ako mi niečo lezie po nohe. Poriadne som sa pozrela a bola to maličká sivá myška. Neverila som vlastným očiam. "Ty si...Tam..." nevedela som sa vykoktať. Myš mi vyšplhala po ruke až ku ramenu. Myš sa nejakým zázrakom postavila na zadné nohy a pozerala sa napravo. Pozrela som sa tam aj ja ale pre hmlu som nič nevidela. Postavila som sa a mierila som tam. Zrazu sa hmla rozostupovala a ja som videla stavbu podobnú nejakému kostolu. Opäť som podišla bližšie. Bol to nejaký kláštor no vôbec to nevyzeralo akoby bol obývaný. Cez veľké drevené dvere spevnené kovovými ornamentmi som potichu vošla dovnútra. "Haló? Je tu niekto?" zakričala som do rozsiahlej haly kde sa mohli kedysi konať bohoslužby. Cez obrovské vitráže dovnútra ešte svietilo niekoľko lúčov slnka, ktoré boli rôzne farebne sfarbené. Lavice boli pohádzané na zem a niektoré boli spálené. Vyzeralo to akoby kláštor vyhorel no nie úplne. Možno tam bol menší požiar čo napáchal len malé škody. Prešla som popri vyrezávaným laviciam ku oltáru. Bol nádherne zdobený a bol tam biely obrus, ktorý bol ale potrhaný a fľakatý od krvi. Prešla som po ňom rukou a tam mi zostal prach. Prezrela som si sálu od oltára. Ak by to nebolo poničené vyzerala by veľmi dobre. Bola síce menšia ako vo veľkých kostoloch no stále bola nádherná. Prešla som poza vytesávaný oltár a všimla som si vzadu dlhé točité schodisko. Kamenné schody s čiernym kovovým zábradlím viedli hore na vyššie poschodie. Až teraz som si všimla nádherného stropu, ktorý bol maľovaný v tmavšom odtieni žlto-oranžovo-hnedej a čiernej. Neubránila som sa zvedavosti a vyšla som po schodoch hore. Tam boli opäť dvere. Ťažká kovová kľučka šla ohnúť horšie ale predsa len sa dvere dali otvoriť. Ďalšie poschodie bola vlastne skromná kuchyňa s krbom a nejakými drevenými kreslami. Pri krbe bolo poukladané drevo. Nebolo ho moc a vystačilo asi na jeden deň kúrenia. Podišla som k nemu a dotkla som sa ho. Bolo suché takže sa s ním dalo kúriť. Obzrela som sa dookola. V rohu miestnosti sa opäť tiahlo schodisko. Vyšla som aj tým a tu som vošla na chodbu. Na chodbe bolo dvoje dverí a opäť jedno schodisko. Myslím, že posledné lebo ten kláštor nie je tak veľký. Otvorila som jedny i druhé dvere a zistila som, že sú to spálne. Tvrdé postele mali len perové vankúše a jednu pletenú deku. Bol tam aj bielizník v ktorom bolo len pár mníchovských rúch. A keď som vyšla posledné schodisko bola tam zvonica. Veľký zlatý zvon mal na jednom okraji napísané ozdobným písmom niečo, čomu som nerozumela. Vyzrela som von. Hmla ustúpila a vedľa kláštora bola ešte jedna budova. Bola dosť veľká na to aby sa tam zmestili dva draky. Zbehla všetky schody dolu a všimla si ešte jedny. No tie nechala na pokoji. Vybehla von a prezrela si ešte obrovskú kovovú stavbu, v ktorej bolo suché seno. Myš mi zrazu zoskočila z ramena. Úplne som zabudla, že tam bola. Spadla na zem a opäť začala žiariť. Ani nie o minútu predo mnou stál sivý chrlič čo sa podobal na sochu. Zažmurkal veľkými žlto-červenými očami a postavil sa pred dvere kláštora. Usmiala som sa naňho a utekala som dolu. Asi za 5 minút behu som sa dostala k táboriacim. Rýchlo som vysadla na Bahula. "Letíme!" šepla som mu do ucha a on sa pozrel na Safera. On ohrnul nosom no pochopil. Bahul vyletel ponad stromy. "Letíme na tamten kopec." Povedala som a ukázala som mu na neďaleký kopec zahalený do hmly. ´Žeby niečo zaujímavé?´ opýtal sa celkom apaticky. "Našla som nám bývanie." Uškrnula som sa a postavila som sa. Opatrne som mu prešla od chrbta až ku špičke chvosta. On sa ho pokúsil úplne vystrieť aby som to mala jednoduchšie. Ruku som si oprela na čelo aby som videla, či za nami Haal letí. Zapadalo slnko a obloha sa sfarbila do oranžovo červenej. Ale od posledných lúčov svetla sa odrážali zlaté šupiny.

Trvalo len chvíľu kým sme sa dostali na miesto určenia. Bolo už pod mrakom a všade bola hmla. Pristáli sme a v hmle bolo vidieť len dve žlté oči. Veľké oči sa pozerali na nás a Bahul stŕpol a vyceril zuby. Pohladila som ho po krku a zoskočila som. "To je v poriadku." Povedala som potichu a podišla som k očiam, ktoré zrazu zmizli a opäť sa tam objavila malá sivá myš. "Poď sem." Povedala som mu nech ma nasleduje a ja som išla k budove so senom. Teraz nebol nejaký čas to riešiť. Uvidíme čo sa bude dať robiť zajtra. No to už ale pristála druhá časť našej výpravy vyhnancov. Safova koža už nebola taká lesklá a bolo vidieť že je rozhodne vyčerpaný. Namiesto toho Bahul bol spokojný s dobrým tréningom. Prišla som aj sa Saferom a ukázala som mu cestu. Obaja sa novému domu potešili a hneď sa usalašili do teplého sena. Netrvalo dlho a obaja tvrdo zaspali. " Ako je to možné?" opýtal sa Haal. Mykla som plecami a otvorila som doškriabané dvere do kláštora. Pomaly za mnou vošiel. Prešla som veľkou sieňou a vyšla som schodmi hore. Vzala som kresadlo a zapálila som ním fakľu na stene. Po schodoch za mnou išiel samozrejme aj Haal. Vošiel do kuchyne a rozhliadal sa. "Je nemožné, niečo takéto nájsť uprostred pustiny." Krútil hlavou a nevedel uveriť kde sa práve nachádza. Ja som prešla ku krbu a dala som doňho niekoľko kusov dreva. Opäť som sa vrátila a zapálila som fakľou drevo v krbe. Keď sa rozhorelo začalo byť v miestnosti viac svetla a onedlho i viac tepla. Haal sa neveriacky rozhliadal okolo a stále nechápal ako je možné, že je toto miesto opustené. "Čo myslíš, že sa stalo?" opýtal sa ma a položil mi ruku na plece. "Netuším." Zamrmlala som a kutáčom som prehrabla oheň. Vyšla som hore do jednej z izieb a tam som si vyzliekla ťažké kusy brnenia, čo som si vzala z domu. Ostala mi len mamina slávnostná tunika. Povzdychla som a vyzliekla som si aj tú. Z bielizníku som vzala dlhé biele ľanové rúcho a natiahla som si ho na spodničku. Bolo mi veľké ale rukávy som si vytiahla hore a opaskom z tuniky som si stiahla rúcho na páse. Vošla som do druhej miestnosti a v druhom bielizníku bolo niekoľko hnedých vlnených rúch. Zišla som do kuchyne a uvidela som Haala ako sedí na jednej z drevených stolíc. Ja som ti ďalšiu pritiahla bližšie k ohňu a posadila som sa. Nohy som mala pokrčené a rukami som si objímala kolená. "Koľko som tam bola?" spýtala som sa a stále som pozerala do ohňa. "Viac ako dva dni. V živote sa toľko toho neudialo ako vtedy." Prisunul si stoličku ku mne. " Videl som ako si to s Bahulom urobila. A poviem ti, že by sme urobili to isté ale vedel som, že to bude istejšie ak sa to zmrazí než spáli. Keď bitka skončila bol som na teba pyšný, že si reagovala tak rýchlo a pohotovo. A vtedy sa stalo tamto. Teba odvliekli. Klepali sa mi ruky a nedokázal som uveriť vlastným očiam. Tvoj otec sa z toho zrútil. Ale nie nadlho lebo mu oznámili, že v dome bolo dieťa ale bolo mŕtve. Goblinia dýka mu prerezala krk. Nechápem ako to tie beštie dokázali urobiť. A tvoj otec sa postavil pred veľký súd a začal svedčiť. Bol som tam tiež a aj ja som sa pokúšal o tvoju obranu. Po niekoľko hodinovom prejednávaní sa nakoniec rada rozhodla, že by asi nebolo spravodlivé ak by ťa nechali popraviť." Haal mal ruky opreté o kolená a rozprával tlmeným hlasom. Počúvala som ho a veľmi som bránila slzám aby prenikli z očí von. Môj otec...

" Vtedy som presne vedel čo urobím. Išiel som za matkou a povedal som jej svoje rozhodnutie. Nepovedala na to nič. Len smutne prikývla a pobrala sa baliť mi veci. Bol som aj so Saferom. Protestoval, poznáš ho, ale nakoniec privolil. Otcovi sme to radšej ani nehovorili. Vedel som, že nemám moc času na prípravy." Pokračoval v príbehu a až teraz si všimol čo mám na sebe. Začudovane sa pozrel no ja som jeho pohľad úplne ignorovala.

"Vždy som vedel, kam chodíš keď ťa nikto z dediny nemohol nájsť. Raz sme vás so Saferom sledovali a zistili sme čo je v tej opustenej bani. Takže som vedel, že pôjdeš tam než odídeš. A koniec príbehu poznáš." Opäť sa namňa pozrel. Po prvý raz za niekoľko dní čo sa na mňa niekto usmial.

"Vysvetli mi jedinú vec. Prečo?" zahundrala som potichu a stále som pozerala do ohňa. "Nemohol som ťa nechať ísť samú. A hlavne sa mi vôbec nezdalo spravodlivé ani to vyhnanie. Ty si nikoho nášho nezabila. To dieťa bolo mŕtve než sa to stalo." Zaťal ruky v päsť. Ja som sa usmiala a jemne som sa mu ruky dotkla. "S tým ale nič nenarobíme. Máme za sebou ťažký deň. Navrhujem ísť do postele." Postavila som sa a vyšla som na schody. "Čo ten oheň?" obzeral sa a hľadal vodu. "Myslím, že ho tak môžeme nechať. Už je z neho len pahreba." Usmiala som sa a vyšla som po schodoch.

Dlho do noci som nedokázala zaspať. Uvažovala som nad tými dvomi dňami čo som bola v žalári. A zrazu začalo svitať.



To be continued...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Shizue Asahi Shizue Asahi | Web | 20. června 2012 v 14:24 | Reagovat

wowowowow!Miluji tuhle povídku,chci rychle další díl ;)

2 Mia Mia | E-mail | Web | 20. června 2012 v 15:16 | Reagovat

xD To vážne ? No ďakujem :) Ale hovorím, že ma nič nenapadalo :P

3 Yui-chan Yui-chan | Web | 22. června 2012 v 13:22 | Reagovat

Ďalší diel poprosím :D Bolo to super. V kritike zostávam pri tom opakovaní slov, ale inak to nemalo chybu ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama