On Yours Wings

22. května 2012 v 18:20 | Mia ;) |  Moje Fanfiction
Rozhodla som sa konečne napísať nejakú poviedku, ktorú by som bola schopná vám sem dať. Táto moja poviedka má názov " On your wings". Žáner : Fantasy, Akčné, možno trošičku romantika. Nechala som sa inšpirovať mnohými dielami o drakoch a ich jazdcoch. Takže poviedka je moja len som si požičala niektoré veci z iných príbehov. Mala by to byť kapitolovka takže nech sa páči pridávam prvý diel. Čítajte, kritizujte, komentujte .... len prosím aby to nečítala moja milovaná Veronika Temari Saurro Matečková ... Za pochopenie vopred ďakujem




1. Kapitola

Ja a môj prvý veľký let




Prebudila som sa skoro nad ránom. Dnes je výročie spoločnej dohody s drakmi. Je to obrovská slávnosť, na ktorú sa vždy pripravujeme mesiac dopredu. Posadila som sa na posteľ. Dnes mám absolvovať školský let. Som v strede útvaru . Predo mnou letí Haal s jeho drakom Saferom. Ja a Bahul letíme v strede za ním. Je to veľká udalosť. Prvý krát budeme lietať v útvare pred spoločenstvom. Bude tam celá dedina. Obliekla som si svoju klasickú tuniku a vyšla som z izby. "Dobré ráno. Čo si tak skoro hore?" opýtal sa ma otec , ktorý sa prechádzal po kuchyni. "Myslela som , že pôjdem ešte trénovať pred začiatkom slávnosti." Pokrčila som plecami a vyšla som z malej miestnosti. Vedľa domu sme mali obrovskú stajňu. Nečudo ... Boli tam dva draky. Celou silou som potlačila dvere a ony sa s rachotom otvorili. Bahul zodvihol bielu hlavu a pozrel na mňa. ´ Nie je priskoro takto vstávať ?´ Prehodil mi myšlienku do hlavy . "Nebuď lenivý . Pozri sa Ablar už je dlho hore." Povedala som a pomocou otcovho vynálezu som otvorila naplno dvere. ´ Teraz vstal .´ zachichotal sa. "To máš jedno. Poď." povedala som mu a stiahla som svoje sedlo z obrovského klinca na dverách. Postavil sa a práve prebudeným krokom sa vypotácal zo stajne. Vyšiel von a pokrčil sa v kolenách aby som mu mohla nasadiť sedlo. Sedlo sa nasadzovalo dosť ťažko , lebo Bahul bol asi 5x väčší než som bola ja. Občas mi pomohol trochu mu upevniť to sedlo a nakoniec som bola hotová. "Netlačí ťa nikde?" opýtala som sa ho. ´ Zatiaľ nie .´ pomykal obrovskou hlavou. Stúpila som mu na nohu a liezla som na jeho chrbát. Draky jeho druhu - severské biele majú na zadných nohách zvláštne ostne po ktorých sa ľahko lezie . Len pri útoku sú veľmi ostré. Po nich som mu vyliezla na koniec chvosta a prešla som ku sedlu. Dala som si nohy do úchytiek a ruky som položila na úchyty vpredu. "Môžeš letieť." Prikývla som a skontrolovala som svoje nohy v úchytoch. ´Drž sa !´ pomyslel si a uškrnul sa . Vyštartoval a cítila som ako mi stúpajúci tlak tlačí tvár dozadu. Bahul bol veľmi rýchly. Vyletel vysoko a potom sa nastavil do vodorovnej polohy. Jeho mohutné blanité krídla mávali a ja som mala jeho krk medzi nohami. ´To je výška.´ pomyslela som si a pozrela som dole. Skoro sme sa dotýkali vychádzajúceho slnka. ´Ideme do skrýše?´ opýtal sa ma . "Jasné , leť." Povedala som mu. Otočil sa na východ a letel za slnkom. Asi o štyri minúty sme pristáli na obrovskej lúke. Zišla som z neho dolu. Zamierili sme pomalým krokom ku starému banskému vchodu kde sa ťažilo zlato. Baňu zasypalo takže sa prestalo ťažiť a ja som si urobila z nej svoj úkryt. Keď býval Bahul ešte malý tak sa sem ešte zmestil, no bohužiaľ teraz je už moc veľký. Zoskočila som z neho a prešla som k bani. Podliezla som dosky, ktoré boli zatlčené , aby zabránili vchodu do bane. Bahul si ľahol pred vchod. Zapálila som sviečku čo som mala vždy pripravenú a zapálila som ňou fakle po dĺžke 20 metrov. Ako náhle sa svetlo roztiahlo do celého priestoru objavil sa môj svet. Svetlo poskakovalo na stene oproti kde bola obrovská mapa. Dal ju sem starý otec, kým žil. Vždy mi rozprával príbehy o svojich cestách po celom svete. Jedno jediné miesto na mape bolo čierne. Vyzeralo ako obrovitánska čierna diera. To miesto starý otec nepreskúmal. Predtým než umrel , povedal mi, že tú mapu raz zaňho dokončím. Prešla som po čiernej škvrne prstami. "My sa tam dostaneme." Pomyslel si rozhodne Bahul. Prikývla som. "Rozhodne." Povedala som a sadla som si za stôl. Môj stôl bolo jeden veľký odrezaný kus kmeňa starého pevného dubu, ktorý bol vybrúsený tak aby bola jeho strana rovná. V drevenej škatuli vedľa stola som mala položených niekoľko nákresov, vlastných máp , popisov. Vedľa niekoľko cerúz, kružidiel a bŕk s atramentom. Vytiahla som jedno nádherné husie pero, ktoré mi otec kúpil na jarmoku, keď som mala nastúpiť do školy. Vytiahla som aj hnedý atrament, ktorý mi zostal ešte po starom otcovi. Dokreslila som pevný obrys nového dračieho sedla a dolu som sa podpísala.


Prešli asi dve hodiny a bol čas vyraziť. Bahul si zatiaľ dospal to čo som ho zobudila a ja som rozkreslila nový návrh mostu nad riekou Tranquil. Ten most mal patriť našej dedine a nie orkom, ktorý ležali pod mostami a pýtali mýto od každého kto sa k mostu len priblížil. "Branwen myslím, že by sme mali ísť." Natiahol si Bahul predné laby a vystrel si krídla. Prikývla som a mala som v pláne sa sem po slávnosti vrátiť. Nasadla som opäť na Bahulov chrbát a vzlietli sme hore. Leteli sme opäť ponad les a keď Bahul stúpal vyššie bolo vidieť aj hory a za horami oceán. Milovala som našu dedinu. Dnes nesmieme pokašlať tú parádu. Táto mala byť naša najdôležitejšia. Konečne dostaneme diplom za úspešné ukončenie štúdia a budeme môcť normálne pokračovať vlastnými cestami. Na lúke za radnicou bolo plno jazdcov a ešte viac drakov. "Bahul vidíš triedu?" rozhliadala som sa. " Tamto je Haal." Zletel na zem až sa zatriasli stromy. "Ahoj Branwen. Čo to máš na sebe?" opýtal sa ma. Haal sa snažil sa nesmiať; pozrela som na svoju typickú upatlanú tuniku. "Ty tiež nevyzeráš najlepšie." Hodila som mu to na oplátku. "Tvoj otec vedel, že sa niečo také stane preto ti doniesol toto." Na ruke mal prevesenú maminu sviatočnú tuniku. Bola karmínovo červená s vyšívanými vzormi zlatou niťou. Takmer mi z očí vyhŕkli slzy. "ďakujem." Vďačne som vzala tuniku a išla som sa prezliecť. Bola mi ešte trochu veľká, no to ani nebolo vidieť. "Pristane ti." Žmurkol Bahul. "Neblbni. V živote nebudem taká ako bola mama." Zatiahla som si šnúrku na dlhej čižme. "Daj dolu hlavu." Prikázala som mu a vyzlečenou tunikou som mu začala čistiť rohy vzadu na hlave. "Prestaň s tým. Vieš, že to neznášam." Zahundral no nemykal hlavou, lebo by mi asi ublížil. "Dobre, dobre." Prestala som. Spomenula som si na starého otca. "Bol to skutočne veľký muž." Prikývol Bahul. Podišiel k nám Safer. Niečo Bahulovi povedal a potom odišiel. "Za chvíľu má byť otvorenie takže sa máme pripraviť." Uprel na mňa prenikavý pohľad. On sa postavil a ja som kráčala popri ňom do útvaru. Svoju špinavú tuniku som mu ukryla pod sedlo. "Super. Aspoň to nebude tak tlačiť." Mykol plecom Bahul. Uškrnula som sa. "Pripravená?" opýtal sa ma Haal. "A ty?" opýtala som sa ho na oplátku. Trochu očervenel. Safer nebol taký drak ako bol Bahul. Safer bol Zlatý drak. Veľmi vzácny. Určite chcem osedlať aj toho. Mojím snom bolo poznať a osedlať čo najviac drakov. Safer bol dosť namyslený drak. Však sa to patrí. "Je čas." Povedal Haal a vysadol na Safera. Mňa si Bahul vyhodil na sedlo a ja som si zakliesnila nohy a ruky do úchytov. Nemyslela som si, že budem taká nervózna. "Pokoj." Zasmial sa potichu Bahul. Safer roztvoril krídla a zamával nimi. Vyletel hore a takmer zatienil slnko. "Nepraktické a pomalé," povedal a v sekunde bol pri ňom. Aj ostatným drakom dlho trvalo kým sa vyteperili do vzduchu. Stavba Bahulovho tela presne zodpovedala rýchlemu, nenápadnému, ladnému letu. Ale niektoré draky boli ťažké a určené skôr na boj než na let. Keď sme sa zoskupili na mieste, Bahul bol nervózny. Neznášal keď vo vzduchu stál na mieste. Konečne sa Safer rozhýbal a začal letieť rovnomerným letom k dedinskému námestiu. "Preboha! Toto je neskutočné! Nech to už skončí!" Bahul nadával lebo nebol ten typ draka, ktorý by bol závislý na skupine. No jednoducho sme sa museli prispôsobiť. Safer svojími lesklými zlatými šupinami odrážal slnečné lúče, ktoré draky celkom oslepovali. Cvičili sme to ale milión krát takže sa draky riadili tým, čo sme cvičili. "Toto ma nebaví." Zahundrala som presne ako môj drak. Vytiahla som si nohy z úchytov na sedle a postavila som sa na Bahulove sedlo. "Čo to robíš? Branwen! Panikáril Haal na Saferovom sedle. "Trochu sa zabávam." Zasmiala som sa. "Okamžite sa posaď." Prikázala mi Ithillien. "A čo keď nie?." Usmiala som sa a Bahul každú chvíľu očakával čo vyvediem. Tak isto ako môj drak som neposedná. Dostali sme sa nad námestie v určenej formácii. "Bahul teraz im ukážeme." Zašepkala som Bahulovi do sluchového otvoru vedľa rohov. Krátko sa zasmial podivným smiechom. Vyletel z formácie a špirálovo stúpal nahor. Držala som sa len sedla. Haal bol dostatočne inteligentný na to aby zostal vo formácii. Vedel, že ak by za mnou vyletel tak by prezradil, že niečo nie je v poriadku. Musel mi dôverovať. Keď bol Bahul dobrý kus nad formáciou pustila som sa sedla a klesala som dolu. Letela som nadol veľmi rýchlo. Všetci vo formácii a aj v meste zhíkli, kričali a báli sa o mňa. Bahul neváhal a ladne ma zachytil. Snežné draky boli najrýchlejšie draky. Stála som na jeho sedle a ruky som mala zodvihnuté. Ja aj mama sme mali vždy potrebu sa predvádzať. Rozhodne sme neboli jedny z tých - "Prosím, len sa tvárte, že tu nie sme." Opäť som sa chcela predviesť. Bahul sa zaradil do formácie a ja som si sadla. Ignorovala som tie ich reči o tom ako som sa mohla zraniť a aké to bolo nerozvážne. "Kopec odvahy- trochu rozvahy." Kývol hlavou Bahul a spoločne sme sa zasmiali. Neviem prečo, no cítila som, že niečo nie je v poriadku. A mala som pravdu. "Bahul pozor!" zarevala som a Bahul okamžite vyletel asi o desať metrov nad útvar. Cez medzeru, ktorá tam bola preletela ohnivá guľa. Kúzlo. Rýchlo sme sa otočili. Vzala som svoj roh z *kirinovho rohu a zatrúbila som. Z lesa za dedinou sa vyrútilo stádo divých goblinov, ktorí pustošili naše osady už veľmi dlho. Vyleteli na netopieroch na oblohu medzi nás. Bojovníci, ktorí sa stihli zmobilizovať už boli medzi nami a neľútostne útočili na goblinov. Zatiaľ čo my sme bojovali na oblohe- goblini dole vypaľovali chatrné domčeky so slamenými strechami. Partia z nich vtrhla do domčeka odkiaľ bolo počuť škodoradostný krik. -Teraz sme na rade my!- pomyslela som si. "Bahul!" zakričala som a on zaostril na malý domček. Leteli sme tam. Nič nenamietal. Všimla som si niekoľko goblinov čo vo vnútri pália a kradnú veci. Pokynula som bielemu drakovi podo mnou. Poriadne sa nadýchol a z úst mu vyšiel oheň modrej farby, ktorý vlastne nebol ani oheň. Bahul ten dom zmrazil. Mohol ako jediný drak, keďže je Bahul snežný typ. Spokojní sami zo sebou sme opäť začali kľučkovať medzi goblinmi a vlastnými až sa nám ich konečne podarilo zahnať na útek. Domy boli spálené, mŕtve draky a mŕtvy jazdci ležali na zemi medzi desiatkami mŕtvol nepriateľov. Krásny to deň. Zrazu sme počuli krik. Pred domom, ktorý sme zmrazili stála žena a plakala. Okamžite som zosadla na zem. Zoskočila som z Bahula ktorý bol nezvyčajne ticho. Tušila som, že sa niečo deje. Prišla som k tomu domu. "Moje dieťa!" predralo sa z nej cez vzlyky. Zrazu som zostala stáť ako obarená. -V dome nikto nemal byť. Boli tam len Goblini. Urobila som to pre záchranu dediny. Goblini by to malé hneď zabili.- v hlave sa mi zobrazovali vety; jedna za druhou. Chytala ma panika , strach. Vedel Bahul o tom keď sa to stalo? Ak by vedel určite by povedal. "Kto to spravil?" spýtal sa generál. Obzerali sa. Jediný drak schopný toto urobiť bol Bahul. "Kto je jeho jazdec?" spýtal sa znova. Nastalo hrobové ticho.



* Kirin- japonský mytologický tvor (jeleň s býčím chvostom, šupinami na tele a jedným rohom na hlave)


"Ja Pane." Vystúpila som z davu jazdcov stojacich okolo. "Prečo si to spravila?" opýtal sa generál.

"Do domu vtrhlo asi 5 nepriateľských útočníkov a moja povinnosť ako jazdca bola ich zneškodniť. Zvolila som najistejšiu formu obrany." Stála som v pozore. Vtedy som sa musela rozhodovať rýchlo. "Spravila si to aj keď si nevedela či v dome je niekto živý. Zákon káže jasne. Život za život. Vezmite ju." Povzdychol. Nesmela som sa brániť. Dvaja členovia stráže ma schmatli pod ruky a vliekli preč. Bahul zareval ale vedel, že proti naším zákonom nič nezmôže.


Nikdy som v celách nebola a vlastne k tomu nebol ani dôvod. No teraz v jednej sedím. Nič tam nebolo. Drevená posteľ s jednou dekou a záchod. Von viedli kamenné dvere bez akejkoľvek kľučky. Dolu bol len malý otvor. V cele bola tma a vlhko. Nepočula som nič iné ako môj tlkot srdca a zrýchlený dych. Sedela som na posteli prikrytá dekou. V hlave sa mi omieľal celý môj život. Chcela som si zrekapitulovať svoje spomienky. Čakala som na smrť. Vlastnou neuváženou chybou som si spôsobila toto. Čo by na to povedal môj starý otec? A čo moja mama. Som hanbou celej našej rodiny. Nedokážem sa otcovi pozrieť do očí. Nedokážem prísť mame na hrob a povedať jej, čo som spravila. Oči som upierala do tmy. Zrazu niečo upútalo moju pozornosť. Z diery v stene vyliezla maličká myš. Malá sivá myš. Vyliezla mi na posteľ a pozorne ma sledovala. Začala jesť moju deku. "Musíš byť hladná." Šepla som. Pozrela na mňa akoby mi rozumela. "Prečo si tu? Nemusíš byť na tomto tmavom škaredom mieste." Natiahla som k nej ruku. Zľakla sa a utiekla do rohu miestnosti. Videla som to celkom jasne lebo moje oči si privykli na tú tmu v miestnosti. Myš sa odtiaľ nehýbala. Nachvíľu som odtrhla pozornosť od nej pretože mi spod medzery v dverách zarachotil kovový tanier. Pozrela som naň a bol tam nejaký chlieb. Potom mi posunuli cez dvere malý pohár v ktorom bola voda. Myš sa na mňa vyhladovane pozrela. "Daj si." Láskyplne som sa na ňu usmiala. Videla som na nej, že bola hladná a jedlo bolo to posledné na čo som myslela. Myš sa potichu prikradla k tanieru a začala ten suchý chlieb obžúvať. Počula som malé tesáky ako hryzú a bola som spokojná, že som ešte niekomu dokázala pomôcť. Nezjedla veľa. Bolo to len malá takmer nebadateľná časť väčšieho krajca chleba. Ale teraz som svoje myšlienky uprela iným smerom. Budú ma súdiť? Alebo ma rovno nechajú zabiť? Chudák otec.

Sedela som v cele a neuvedomovala som si čas. Nejedla som, nepila som ani som nespala. Premýšľala som nad tým, čo sa stane, stalo, a čo sa práve deje. Malá myš mi bola stále nablízku a ja som nedokázala pochopiť...prečo.

Diplom som nedostala ani nedostanem a čakám na svoj rozsudok. Zrazu sa otvorili dvere. Vošiel generál. Postavila som sa a určite si všimol fialových kruhov pod mojimi očami. "Po celodennom sedení rady sme sa konečne zhodli na tvojom treste. Budeš si musieť odrezať vlasy a navždy opustiť našu dedinu a nikdy viac nesmieš nadviazať kontakt so spolužiakmi, priateľmi ani rodinou." Povedal mi. Mlčala som. Nemala som čo povedať. Nemala som kam ísť. "Pustite ju." Prikázal strážam čo mi odomkli putá na rukách. Vytiahol dýku a osobne mi odrezal dlhý zapletaný cop hnedých vlasov. Vlasy mi spadli na ramená a on vrkoč hodil na zem. "Máš osem hodín na opustenie dediny." Otočil sa a spolu so strážami odišiel.


Po ceste domov som sa snažila aby ma nikto nevidel. Čo by si pomysleli o mne a o tom ako teraz vyzerám? Som hanbou dediny. A ak by ma videl niekto z rodiny toho malého, ktorého som zabila ...ani nechcem myslieť na to, čo by sa stalo. Bahul bol pravdepodobne doma. Telá boli preč z ulíc a ľudia asi očakávali nejakú správu o tom, že som mŕtva. Nikomu už nestojím ani za pohľad a vedela som prečo. Ak by to spravil niekto iný než ja... tak ... nie nedokázala by som ho nechať zomrieť alebo jednoducho odísť. Nie je to moja povaha.

Prišla som domov. Otec doma nebol takže som bola viac menej spokojnejšia než keby doma bol. Vzala som si matkinu cestovnú truhlu keďže bol to najväčšie čo sme mali. Prišla som o celkovú česť jazdca. Jediný dôkaz, že som k jazdcom patrila bol Bahul. Neprehovoril ani slovo od vtedy čo som sa vrátila z väzenia. Neposlal mi jedinú myšlienku. Nič. Neviem, či som sa hnusila ešte aj jemu. Musela som si zobrať to, čo bolo najnutnejšie. Musela som sa rozhodovať dostatočne rýchlo lebo so nevedela kedy sa otec vráti domov. Najskôr som si musela vziať nejaké zásoby na niekoľko dní. Na poličke v izbe mi stála veľká čutora. Napustila som si do nej nejakú vodu aby som mala aspoň na začiatok. Jedlo som si nevzala žiadne lebo som vedela, že otec nemá moc jedla ani sám pre seba a ja... veď ja si nejaké ulovím. Budem musieť. Odteraz začínam na vlastných nohách. Teraz nasledovali moje spomienky. Spomienky je jediná vec čo ti ľudia nevezmú. Vzala som si malý obrázok nás štyroch. Otec, Bahul, Ablar a ja. Nemyslím si, že to bude otcovi chýbať. Potom som si vzala nejakú deku a vankúš. Som veľmi pohodlný človek a toto môžem použiť na viac spôsobov. Pokračovala som do stajne. Ako náhle ma videl Ablar opäť nič nepovedal. Cítila som sa ako úplný vyvrheľ. Zaslúžila som si to. Bola to rozhodne moja vina. V stajni som si zobrala maminu dýku a zastrčila som si ju do vysokej čižmy. Bahul ma čakal vonku pred stajňou. Nasadla som na sedlo. "Prosím. Poďme do skrýše." Upevnila som mu cestovnú truhlu na panvu. Bez varovania vzlietol. Mala som pocit, že sa každú chvíľu rozplačem a nebudem schopná prestať. Ale zatiaľ som sa držala. Leteli sme do skrýše. Keď sme pristáli vošla som dovnútra. Uvažovala som či by som nemohla zostať tu. Tu by ma zrejme našli. Musela som odísť preč. Preč zo zeme jazdcov. Vzala som si všetky veci ktoré mi zostali v skrýši. Všetky mapy. Všetky nákresy. Brká, atrament. Vzala som si zopár sviec a lampáš pre prípad núdze. "Ešte poslednú vec." Podišla som k mape a strhla som ju dolu. "Branwen!!" prvý raz sa Bahul ozval. Tentoraz som mu neodpovedala ja. Vzala som si špagát na ktorom mapa visela a zviazala som ju ním. Určite sa nám bude hodiť. Vzala som veci a dala som ich do truhly. Mapu som priviazala k nej. Zrazu som zacítila niečiu prítomnosť. "Leť!" vykríkla som v mysli a ja som opäť rýchlo zaliezla do vchodu. No Bahul ma nepočúvol. Pristál iný drak. Zlatý drak a jeden jediný jazdec mal zlatého draka v našej dedine. Nesmela som prehovoriť i keď som vedela, že Saferovi a Haalovi môžem veriť. Bez obáv som vyšla von a tvárila som sa, že tam nie sú. Nechcela som ich vidieť. Nemohla som. Nedokázala som sa naňho pozrieť teraz bez kúska cti. "Ani si sa nerozlúčila." Vyčítal mi potichu. Neodpovedala som. Nesmela som lebo ma viazalo slovo čo mi dal generál. Nesmiem nikoho zo spolužiakov kontaktovať. Začali sa mi kotúľať slzy po lícach. Prehodila som si cez seba plášť a na hlavu som si nasadila kapucňu. Vysadla som na Bahula a pokynula som mu k tomu aby letel. "Stoj!" zakričal na mňa Haal. Kapucňa dokonale zakryla moje slzy. Bahul sa tiež ani nepohol. Pozrela som na Safera. Aj on bol zbalený na cestu. Haal nemal vlasy tak isto ako ja. Konečne som sa naňho pozrela uslzenými očami. Jeho čokoládovo hnedé oči na mňa hľadeli s rozhodným pohľadom. Očami ani na moment neodbočil. Nepovedal nič. Pozerali sme na seba ale obaja sme zostali ticho. Až on prerušil ticho medzi nami. "Letím s tebou."

To be continued...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Rámen-chan Rámen-chan | Web | 22. května 2012 v 19:54 | Reagovat

Na toto ti napíšem viac vecí. =)
Ešte som nečítala poviedku s takýmto žánrom, takže nie som žiadny odborník, ale ja by som niektoré scénky natiahla. Prišlo mi to, že všetko prišlo moc skoro, že mohlo až neskôr, myslím, že  by to tak bolo lepšie. =) A ja by som určite opísala aj tie dva dni v cele..  =) Podľa mňa si niektoré scénky zaslúžili alebo až žiadali aby boli dlhšie. =D K tomu je to všetko, páčilo sa mi to, hej, páčilo sa mi to veľmi ;)
Podľa mňa máš veľký talent, neboj a nepíš také veci že ty písať nevieš. Ja by som niečo také nedokázala =D a to mi ver. ;) Teším na pokračovanie =D
A ešte jedna vec. Ak by tvoja poviedka bola kniha, kúpim si všetky diely! =)

2 Mia Mia | E-mail | Web | 22. května 2012 v 19:56 | Reagovat

Ďakujem moc :) Skúsim to prepísať :)

3 Shizue Asahi Shizue Asahi | Web | 22. května 2012 v 20:54 | Reagovat

wow to jako z nížky!opravdu jsi to moc dobře napsala,je to opravdu moc zajímavý žánr a taky se mi líbi ten déj,ty tradice a všecko kolem toho,wow! :D jestě nic podobného jsem nečetla,rozhodně se téším na další díla :)

4 Mia Mia | E-mail | Web | 22. května 2012 v 21:05 | Reagovat

Wow no ďakujem :) Nemyslím si, že to je dobré a teraz som robila rewrite aby som to ešte upravila takže ak sa ti chce môžeš si to prečítať znovu :)

5 Yui-chan Yui-chan | Web | 23. května 2012 v 14:33 | Reagovat

Ja som ti vravela, že sa to čítať bude :) je to super a pokračuuj! Idem sa vrhnúť do reklamy :333

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama